DSC_0221

Východoslovenskí včelári Mirka & Michal

„Voláme sa Mirka, Michal a Jakubko. Sme mladá rodinka z Opátky neďaleko Koošíc, ktorá miluje prírodu a zvieratká. Snažíme sa žiť v súlade s našou matkou zemou a vážiť si životné prostredie.“

Trochu o nás

Mirka– od malička som vyrastala na dedine. Starý otec bol družstevník a aj doma sme mali hospodárstvo. Chovali sme kozy, ovce, prasiatka, sliepky, kačky, zajace, samozrejme aj psy, mačky a myši. Nevedeli sme, čo je to kupovať v obchode mlieko, mäso, či vajíčka , pili sme mlieko od susedovej kravy . Nesmela chýbať záhradka a veľký ovocný sad. Domáce lekváre, sirupy, kompóty, výživy…… jaj, to boli dobrotky ☺  Síce sme sa presťahovali, no farmársky duch sa vo mne nezaprel a v podstate stále sme čosi chovali. Hospodárske aj také bežné,, detské,, zvieratká ako škrečky, močatá, pieskomilov , andulky…

Michal – pochádzam síce z Košíc a bývali sme na sídlisku kvôli práci rodičov, no obaja rodičia sú z malých dedín. Náš terajší domček je rodným domom mojej starej mamy. Využívali sme ho ako chatu a takmer každý víkend som si užíval detstvo v krásnej opátskej prírode s rovesníkmi. Môžem povedať, že Opátka bola môj druhý domov.

17431023_10208985743185709_139733813_o

Počas strednej školy som sa dostal ku koňom na ranč, naučil sa jazdiť a všetko okolo koní. Neskôr som si založil jazdecký klub a s priateľmi westernové mestečko. Venovali sme sa hlavne deťom (jazdenie, starostlivosť o zvieratká, letné tábory) a pohrával som sa s myšlienkou vybudovať v Opátke gazdovský dvor so zameraním na agroturistiku a chov domácich zvierat….Toto ale bolo iba vo voľnom čase, inak som robil dosť stresujúcu prácu , ktorá ma ani nebvavila, no trebalo zarábať.

A pred pár rokmi sme sa stretli takí dvaja blázni s rovnakými záľubami a plníme si svoje detské sny. Bývame skromne v malej krásnej 200-ročnej chalúpke. Kamenné múry, drevená podlaha, drevený strop a ako tepelná izolácia iba seno na povale. No povieme vám, tí ľudia kedysi vedeli, prečo takto stavali. Snažíme sa dať aj svojmu synovi Jakubkovi rovnaké zábavné a zdravé detstvo ako sme mali my.  Nie je to ľahké. Chce to veľa driny, pokory a vedieť sa tešiť aj z mála, ale výsledok stojí za to.

DSC03950

Farmu sa nám síce podarilo založiť, no ešte nám akosi stále niečo chýbalo k dokonalosti a súladu s prírodou. Len tak náhodou sme si všimli, že nejako sa nám v ovocnom sade nerodí nič moc ovocie. Od susedov sme sa potom medzi rečou dozvedeli, že kedysi tu boli takmer v každom dvore včely. No posledný včelár zomrel už dávno a odvtedy to tu ide dolu vodou. Včely majú totiž dolet 5 km. A najbližšie tu boli až na 10km. Hoci som alergik (Mirka) a bola som trošku neistá, rozhodli sme sa správne.

Kto nevčelári, len ťažko si to môže predstaviť. Chodíme po dedine a sledujeme každý kvietok, že: ,,Aha, to je naša včielka“ . Neujde nám žiadna kvitnúca rastlina či strom. Tešíme sa, že včielky budú mať hostinu, obyvatelia úrodu a my chutný med. Všade kopec ovocia a žiadny otravný peľ poletujúci vzduchom , ktorý škodí alergikom. Proste je to obrovská zmena. Príroda zrazu žije.

Zažite tieto krásne pocity aj VY ☺ Stačí k tomu málo, len si u nás adoptovať úľ a občas skočiť na návštevu. Tešíme sa možno práva na TEBA.

 

Poznámka 20.9.2017: adopcie u Michala a Mirky sú možné, každopádne pre nedostatok zásob ich vlastného medu to riešime tak, že Vám zašleme pred Vianocami pohár medu z ich posledných zásob, zvyšok – prvú a druhú bedničku – po prvej znáške v 2018. Robíme to tak preto, aby sme včielkam pred zimou nebrali ich med s výmenou za cukor. Dá sa aj tak, ale mi niečo také považujeme za neetické a robiť to nebudeme.

 

Adoptuj